ÁYURVEDA A MODERNÁ MEDICÍNA
Pri porovnaní obidvoch systémov liečby je dôležité uvedomiť si, že moderná medicína je jedným z výhonkov starobylého systému áyurvedy. Aj keď obidva systémy zdanlivo sledujú rovnaký cieľ, ktorým je náprava a väčšia harmónia ľudského organizmu, ich spôsoby sa diametrálne odlišujú. Jedným zo základných rozdielov medzi týmito dvoma systémami liečby je spôsob, akým pristupujú k ľudskému organizmu.
Prístup áyurvedy k človeku sa vyznačuje maximálnou ohľaduplnosťou a úctou. Človek nie je „objektom“ liečby, vecou alebo položkou. Človek je plnohodnotným subjektom v procese liečby, zvrchovaným pánom a autoritou vo svojom vlastnom organizme. Áyurvedsky lekár, u ktorého sa okrem akademických zdatností vyžaduje aj vysoká vyspelosť, vníma pacienta ako vtelenie Božieho vedomia a pristupuje k nemu s úctou a rešpektom. Pacienta vníma ako jedinečnú a neopakovateľnú bytosť. Túto originalitu lekár zohľadňuje aj pri výbere metód liečby a procedúr. Na rozdiel od modernej medicíny, áyurvedsky lekár nelieči chorobu, alebo pacienta. Práve v tomto postoji je vidieť hlboký ľudský zmysel áyurvedy, ktorá z ľudského tela nerobí „bojisko“ a z procesu liečby „boj“, ktorého účelom je poraziť chorobu. Podobne ako adept yógy a ezoterických náuk, áyurvedsky lekár vníma ľudský organizmus skôr ako chrám, v ktorom sa zemské energie stretávajú s nebeskými, mikrokozmos s makrokozmom. Vníma človeka ako bytosť obdarenú univerzálnou kozmickou inteligenciou, ktorá je operatívna v organizme ako celku a tiež na úrovni každej jednotlivej bunky. Áyurveda zdôrazňuje pohľad, že žiaden lekár nemôže vyliečiť pacienta, pacient sa v konečnom dôsledku musí vyliečiť sám. Áyurveda apeluje na samoliečivú silu každého organizmu, pretože práve táto sila je hybnou pákou procesu liečby. Táto sila je hlavne u moderného, tzv. civilizovaného človeka obyčajne dosť potláčaná a úlohou áyurvedskeho lekára je pomôcť jej prebudeniu – liečba sa potom deje viac-menej spontánne. Áyurveda tiež vychádza z názoru, že v hĺbky bytosti každý človek sám najlepšie pozná povahu a príčiny svojho ochorenia a dôvodu svojho vychýlenia zo stavu rovnováhy. Toto poznanie však býva u bežného človeka pochované hlboko v podvedomí a nie je prístupné vedomej časti mysli. Podvedomie je možné prirovnať k veľkému oceánu, ktorého hladiny zatiaľ nikto úplne neprebádal. Z hlbín podvedomia vychádzajú prúdy, ktoré sa vynárajú na povrch vo forme impulzu podvedomia. Človek obyčajne vôbec nevie, prečo koná tak, ako koná, myslí, ako myslí, cíti, ako cíti. Pôvod jeho pohnútok mu zostáva utajený. Rozpor medzi áyurvedou a modernou medicínou možno formulovať do otázky, či a nakoľko je liečba možná, keď nepoznáme pôvod a príčinu vychýlenia. Áyurveda, ktorá zásadne berie do úvahy obsah podvedomia, zastáva názor, že je dôležité poznať pravú príčinu ochorenia a toto poznanie využiť nie len na vyliečenie, ale tiež na osobný rast. Pre áyurvedu totiž zdravie nie je jediným a už vôbec nie konečným cieľom. Zdravie je chápané skôr ako prostriedok na dosiahnutie najvyššieho cieľa inkarnovanej bytosti – a tým je prebudenie. Keďže k prebudeniu je treba energiu, a každá choroba viaže vzácnu energiu, pokladá áyurveda za dôležité obnovenie a zachovanie zdravia, ktorá zabezpečuje pozitívnu energetickú bilanciu. Ale na druhej strane, človek, ktorý dokáže využiť chorobu k prehĺbeniu vedomia a prebudeniu, k svojmu vnútornému rastu, bude na tom v konečnom dôsledku lepšie, ako človek, ktorý použil zdravie iba na život plný pôžitku. V tomto bode sa obidva systémy rozchádzajú. Pre modernú medicínu je zachovanie zdravia dostatočným a jediným cieľom, vo väčšine prípadov nie je nijak spojený s procesom osobného rastu. Západné spoločnosti vynakladajú v súčasnej dobe nepredstaviteľne vysoké čiastky na výskum v oblasti zdravotníctva. Výskum rakoviny, AIDS, srdcových a ďalších závažných ochorení ročne pohlcuje miliardy dolárov na celom svete. Výsledky sú v porovnaní s vynaloženými prostriedkami mizivé. Moderná medicína nemá spoľahlivú liečbu na žiadnu chorobu súčasnosti. Pritom väčšina z týchto chorôb by ani neexistovala, keby ľudia boli ohľaduplnejší k svojmu zdraviu, a keby namiesto úporného hľadania zázračných liekov mimo seba, hľadali radšej vo vlastnom vnútri. Vo všeobecnosti je možné povedať, že moderný človek žiada od lekárskej vedy, aby ho „vyliečila“, (pokiaľ možno bez jeho vlastnej účasti a pričinenia), aby mohol pokračovať v živote pôžitkov a ukájaní túžob. Moderná liečiteľská veda tento nezodpovedný životný postoj úplne schvaľuje a podporuje, lebo jej medicíne, ktorá sama len blúdi v temnote a väčšinou strieľa naslepo, veľmi vyhovuje neinformovaný, za seba nezodpovedný pacient. Z vlastnej skúsenosti a pozorovania viem, že v okamihu, kedy sa človek začne prebúdzať a stávať sa vnímavejším k procesom, zlepšujúc aj svoju informovanosť, automaticky sa znižuje jeho závislosť na modernej lekárskej vede.
Na rozdiel od ohľaduplnej áyurvedy je možné modernú medicínu charakterizovať ako vysoko invazívnu disciplínu, ktorá vôbec nerešpektuje posvätnosť a jedinečnosť „chrámu“ ľudského organizmu. Túto invazívnosť je možné pozorovať rovnako ako v metódach diagnózy, tak v procese liečby. Áyurvedsky lekár nemusí pacienta posielať na nepríjemné, bolestivé a veľa krát ponižujúce vyšetrenia, aby zistil, čo sa deje vo vnútri organizmu. Nie je potrebný odber krvi, röntgenové snímky, vzorky hlbinných tkanív. Áyurveda vychádza z poznania védskych rikshov, že stav ľudského organizmu je možné spoľahlivo „prečítať“ z prejavov na jeho povrchu, fyzický prienik do hĺbky tela nie je potrebný. Samozrejme, takýto spôsob diagnostiky musí byť založený na dôkladných znalostiach a praxi. Áyurveda je vedou o „čítaní“ takýchto prejavov. Podávanie lieku injekčnými striekačkami je jedným z typických príkladov násilia. Synteticky pripravené lieky sa v organizme tiež nechovajú zrovna priateľsky, väčšinou sledujú svoje vlastné dráhy a popri liečeniu choroby ničia zároveň tiež zdravé tkaniva organizmu. Tento jav moderná medicína označuje pojmom „vedľajšie účinky“ a považuje ju za prijateľnú, až za priam nevyhnutnú súčasť v procese liečby. Je možné bez preháňania povedať, že väčšina moderných liekov je pre ľudský organizmus toxických. Veľa liečiv sa v tele správa ako jed. Áyurveda definuje jedy ako látky ničiace tkanivá ľudského organizmu, a veľa liekov modernej medicíny patria do tejto kategórie. Áyurveda nepovažuje vedľajšie účinky za prijateľné alebo dokonca nevyhnutné a dôkladne sa im vyhýba. Organické liečivá (rastlinného) pôvodu nemajú negatívne vedľajšie účinky, hlavne, keď sa neužívajú dlhodobo a sú správne predpísané kvalifikovaným áyurvedskym lekárom. Rastliny, ktoré sú – podobne ako človek - výtvorom organickej prírody, majú k človeku zvláštny vzťah. Vnímavejší pacient dokáže komunikovať so svetom rastlín na psychickej úrovni a jeho fyzické telo je vnímavejšie voči ich liečivej sile. Na rozdiel od liekov modernej medicíny, ktoré sú často minerálneho pôvodu a útočia na tkanivá organizmu, áyurvedske liečivá rastlinného pôvodu tkanivá posilňujú. Je to preto, že rastliny pôsobia na základe synergie (spolupráce) všetkých potenciálnych energií. Rovnako ich inteligencia je človeku, ako organickej bytosti oveľa bližšie, než inteligencia anorganického sveta. Podobne, ako moderná medicína, aj áyurveda používa veľa liečiv minerálneho pôvodu, ich príprava a podávanie však podlieha striktným opatreniam. Áyurvedske minerálne látky sú v podstate alchymistickými prípravkami. Pretože vedomie obsiahnuté v anorganickom svete sa vibračne odlišuje od vedomia organického sveta, berú áyurvedsky lekári a farmaceuti tieto rozdiely do úvahy. Keďže minerálne substancie sú pre ľudský organizmus príliš intenzívne, je dôležitá maximálna opatrnosť pri zachádzaní s nimi. Všetky sa musia dôkladne prečistiť pred akýmkoľvek stykom s ľudským organizmom. V opačnom prípade sa prejavia negatívne vedľajšie účinky. Je zaujímavé, že ani v prípade liekov minerálneho pôvodu áyurveda neakceptuje prijateľnosť vedľajších účinkov. Lieky zo silne jedovatých kovov (napr. ortuť) sú pripravované takým spôsobom, aby posilňovali všetky tkanivá organizmu. Alchymistické prípravky z ortute, ktorá je v surovom stave vysoko toxická, nielen že posilňuje celý organizmus, ale vracia mu aj mladosť. Koľko liekov moderného farmaceutického priemyslu sa môže pochváliť podobnými vlastnosťami?!
Ďalšou oblasťou, v ktorej sa prejavuje agresivita modernej medicíny, je oblasť chirurgických zákrokov, ktoré sú v západných krajinách všeobecne nadužívané. Áyurveda nepopiera užitočnosť a oprávnenosť chirurgického zákroku, keď je to nevyhnutné, a je to jediná možnosť, ako zachrániť pacientovi život. Chirurgický zákrok a fyzické odstránenie časti organizmu sa považuje za absolútne posledný krok a lekár sa k nemu uchyľuje iba vtedy, keď všetky ostatné možnosti zlyhajú. Takýto postoj sa značne odlišuje od pohľadu modernej medicíny, ktorá chirurgiu dokonca povýšila na úroveň preventívnej medicíny. Moderní chirurgovia majú svoje vlastné názory na užitočnosť alebo potrebnosť jednotlivých orgánov. Nezriedka je počuť názor, že napríklad slepé črevo alebo mandle by sa mohli odstrániť preventívne, skôr, ako sa ukáže akýkoľvek náznak ich poruchy. Podobné názory iba dokumentujú neznalosť subtílnejších funkcií organizmu a sú tiež vrcholne neetické. Podľa názoru áyurvedy a učenia yógových techník, môže slepé črevo plniť veľmi významnú, aj keď málo zjavnú funkciu.
Pri posudzovaní tejto problematiky je potrebné si hlavne uvedomiť, že chirurgický zákrok je veľkým zásahom do organizmu a traumatickým zážitkom, ktorý sa mysli uchováva navždy. Vďaka anestetiku sa síce dočasne blokuje tá časť vedomia, ktorá sprostredkováva pociťovanie bolesti, je však viac než pravdepodobné, že traumatický zážitok bolesti sa uchováva v hlbších vrstvách vedomia. Tento názor je podporovaný pozorovaním terapeutov, ktorí pracujú s rergresom. Veľa pacientov, ktorí v minulosti podstúpili chirurgický zákrok, po zostupe v čase do okamihu operácie prežívajú celú udalosť veľmi dramaticky, akoby sa odohrávala práve teraz. Preciťujú bolesť presne v tkanivách, ktoré skalpel rezal a zážitok bolesti je úplne realistický. Tento úkaz zrejme poukazuje na fakt, že pamäť funguje a zaznamenáva aj pri útlme vedomia.
Áyurveda sa nestavia proti chirurgickým zákrokom, keď sú oprávnené a sú posledné z veľa alternatív liečby. Práve áyurvede vďačíme za objav a zdokonalenie chirurgie ako metódy liečby. Áyurvedski chirurgovia dosiahli vysokého majstrovstva a zručnosti v rôznych technikách chirurgie, z ktorých neskôr vychádzala moderná chirurgia. Dobre boli zvládnuté tiež techniky anestézie, či už sa jednalo o použitie výťažkov z bylín alebo využívania znalosti marmových bodov (umenia akupresúry), ktorá je v Číne známa pod názvom chen-ťiou.
Podstatný rozdiel medzi obidvoma systémami je v spôsobe, akým informujú pacienta o povahe jeho problému. Áyurvedsky lekár je taktný a v prípade ťažkej alebo nevyliečiteľnej prognózy dôkladne zvažuje spôsob, ako s pacientom komunikovať ohľadom vážnosti jeho stavu, zároveň ho však nevystrašiť a nedeprimovať. Úlohou lekára nie je povedať pacientovi „holú a tvrdú“ pravdu a potom ho nechať vo víre negatívnych emócií. Keď lekár cíti, že pacient vo svojom duševnom stave nie je schopný akceptovať úplnú pravdu, naopak, pravda by mohla vyvolať ťažký citový šok, nemusí ponáhľať s odhalením. Túto zásadu si nesmieme zamieňať so zatajovaním zdravotného stavu, ktoré bolo kedysi celkom bežné, takže pacient s rakovinou sa o svojom stave dozvedal zásadne posledný, obyčajne nie z úst svojho lekára, ale z dedukcie svojej rodiny alebo známych. Takéto uvrhnutie pacienta do informačného vákua a vytvorenia atmosféry dohadovania a podozrenia je absolútne cudzie duchu áyurvedy. Je to vysoko neetický postoj voči pacientovi. Áyurvedsky lekár nikdy neklame, maximálne sa v určitých prípadoch môže rozhodnúť neoznámiť pacientovi celú pravdu naraz. Klamstvo, zastieranie pravdy, prekrucovanie skutočností a metóda „milosrdného klamstva“ nemajú v áyurvede miesto. Je to disciplína založená na pravde, ktorá sa pacientovi dávkuje spôsobom zodpovedajúcemu stavu jeho vnímavosti. Pokiaľ ide o pacientov nárok na informovanosť, áyurveda vychádza z pohľadu, že dobre informovaný pacient má lepšiu šancu na uzdravenie, ako pacient, ktorému informácie chýbajú. Lekár má pacientovi vždy vysvetliť, čo je príčinou jeho ťažkostí, ktoré živly sú v organizme vychýlené a akým spôsobom je najlepšie ich zvládnuť. Informovaný pacient potom aktívne spolupracuje na svojom vyliečení. Moderný lekár naopak najradšej ponecháva pacienta v temnote a na pochybách, zásadne nevysvetľuje príčiny ochorenia, pretože ju vo väčšine prípadov ani sám nepozná. Pretože moderní lekári si podvedome uvedomujú, že takmer vôbec nepoznajú podstatu zdravia a choroby, je pre nich informovaný pacient hotovou pohromou.
Veľa lekárov sa správa voči pacientom povýšene a stavajú ich veľa krát do ponižujúcej situácie takmer neživého objektu. Skutočný lekár by mal byť obdarený múdrosťou a súcitom k svojim pacientom. Pacient by sa ho nikdy nemal báť, ako je to bežné v západných spoločnostiach. Medzi lekárom a pacientom by mala byť absolútna dôvera. Lekárova autorita nesmie byť založená na strachu, , ale na dôvere a jeho schopnosti.
Pre moderného človeka je choroba úhlavným nepriateľom. Človek má túžbu sa čo najrýchlejšie zbaviť choroby, a to akýmkoľvek spôsobom. Veľa ľudí stotožňuje chorobu úplne s inými príznakmi a naivne sa domnieva, že keď sa im podarí utlmiť alebo odstrániť hlavné príznaky, znamená to vyliečenie samotnej choroby. Symptomatická liečba (liečba príznakov) predstavuje jednu z najväčších omylov modernej medicíny, nezmyselný boj s veternými mlynmi alebo s rozprávkovým stohlavým drakom, ktorému po useknutí hlavy vyrastú dve ďalšie. Moderná medicína chce čo najrýchlejšie „zabiť draka“, hlavu po hlave, ale ani lekára, ani pacienta nezaujíma odkiaľ a prečo sa drak vlastne objavil.
Áyurvedsky lekár sa vždy snaží preniknúť k jadru problému, jeho snahou je čo najpresnejšie zistiť prvotnú príčinu ochorenia, či už je jeho pôvod v nesprávnej výžive, v životných návykoch, v dedičnom alebo karmickom zaťažení, v negatívnych myšlienkach a pod. Podobne ako diagnóza, aj liečenie je zamerané priamo na príčiny, a symptómy sa zohľadňujú iba vtedy, keď sú veľmi nepríjemné a závažne komplikujú pacientovi život. U bežných ochorení sa vychádza z názoru, že symptómy časom automaticky vymiznú, hneď, ako sú odstránené príčiny. Vhodným príkladom je liečba kožných ochorení. Moderný lekár predpíše zázračnú mastičku, ktorá v najlepšom prípade na nejaký čas potlačí symptómy, ale problém sa bude opakovať. O výžive v ordinácii kožného lekára nepadne ani slovo. Na rozdiel od moderného lekára sa bude áyurvedsky lekár v prvom rade zaujímať o pacientovu výživu a stav krvného tkaniva. Zmena výživy bude vo väčšine prípadov postačujúca. Pri ťažkých poruchách lekár odporučí očistu krvi pomocou liečivých bylín alebo pomocou terapeutického pôstu. Tento typ liečby ide k jadru problému, ktorým je vo väčšine prípadov najčastejšie nevhodná potrava alebo nesprávna kombinácia jedál. Symptómy prejavujúce sa na pokožke časom zmiznú samé bez akýchkoľvek vonkajších aplikácií.
Áyurveda nevníma chorobu ako kliatbu či nepriateľa, ale iba ako nápravné opatrenie matky prírody, ktorá nás týmto spôsobom musí upozorňovať na naše prešľapy. Symptóm je možné chápať ako jemné poklepanie na rameno a upozornenie, že by sme sa mali na chvíľu zastaviť a pozrieť sa do vlastného vnútra. Mierne symptómy sú naozaj vítaným varovaním, že niečo v organizme nie je v poriadku a je potrebná náprava. Liečba, ktorá potláča symptómy je nie len krátkozraká, ale v konečnom dôsledku veľmi nebezpečná, pretože signály z vnútra organizmu zostanú nevšimnuté, pričom neliečené a choroba má príležitosť preniknúť do väčšej hĺbky. Keď sa po čase znovu vynorí na povrch, môže byť už za štádiom liečiteľnosti.
Áyurveda tiež chorobu vníma ako príležitosť dozvedieť sa viac o sebe samom, šancou na vývoj a rast osobnosti. Pochopením našich omylov a prvotných príčin našich ťažkostí sa učíme o povahe kozmických zákonov. Ich pochopením sa postupne stávame slobodnejšími občanmi kozmu, sebavedomejšími súčasťami univerzálneho poľa. Je dôležité uvedomiť si, že za svoje omyly a ich nápravu sme úplne zodpovední my sami. Pokladať chorobu za „polená“, ktoré nám pod nohy hádže akákoľvek vyššia moc, alebo dokonca Boh, je detinským prejavom neochoty prevziať úplnú zodpovednosť za svoje činy, nehovoriac ani o devalvácii idey Boha, postaveného do nevďačnej pozície „vychovávateľa s palicou“. Ľudia všeobecne hľadajú únik od vlastnej zodpovednosti. Máloktorý pacient s AIDS je ochotný si priznať, že si svoj stav zapríčinil sám svojim správaním. A potom reakciou chorého je hľadať vinníka mimo seba. Pacient jednoducho očakáva zázračný liek z laboratória, ale on sám sa však nie je ochotný vzdať svojich návykov.