ŽIVOTNÉ POSLANIE A CIELE
Literatúra o yóge a áyurvede sa tradične zmieňujú o štyroch životných cieľoch, ktoré predstavujú štyri oblasti ľudskej existencie.
Sú nimi:
1) Káma (zmyslové radosti, žiadostivosť)
2) Artha (materiálne zabezpečenie, majetok)
3) Dharma (povolanie, postavenie)
4) Moksha (sebapoznanie, oslobodenie)
Akúkoľvek ľudskú činnosť je možné zaradiť do jednej z týchto kategórií.
Pod termínom káma rozumieme príjemné zmyslové vnemy, radosť, šťastie, rozkoš. Nejde len o pocity spojené so sexuálnym prežívaním, je to potešenie v najvyššom zmysle. Patrí sem radosť, ktorú prežívame pri pohľade na krásne umelecké dielo alebo pri pohľade na zapadajúce slnko. Väčšina umelcov sa pohybuje hlavne vo sfére káma. V širšom aspekte bude káma predstavovať našu schopnosť otvoriť sa dotyku Božstiev, stupeň oddanosti.
Artha predstavuje oblasť materiálneho života, naša schopnosť zarobiť si na živobytie a nebyť spoločnosti na ťarchu. Každý zdravý človek má mať prirodzenú túžbu byť nejakým spôsobom užitočný a zaslúžiť si svoj „každodenný chlieb“. Podľa áyurvedy by každý zdravý človek mal byť schopný zabezpečiť sebe a svojej rodine primerané prostriedky na živobytie a tiež na tvorivé prejavenie a rekreáciu. Pokiaľ si človek nie je schopný zabezpečiť živobytie alebo má pocit krivdy, je to známka buď jeho nevyspelosti alebo dôvodom môžu byť karmické príčiny. Karma parazitizmu ťažko dolieha na postihnutého človeka, a to aj v prípade, že spoločnosť ho toleruje.
Dharma sa vzťahuje na povolanie, kariéru, životné poslanie. Predstavuje najvyššie ideály človeka, poslanie, ktoré je výrazom jeho najvnútornejšie ašpirácie. Je to jeho skutočné povolanie, úloha, ktorú môže splniť najlepšie práve on. Nie je to kariéra, ktorú si človek vyberá pod nátlakom rodičov, spoločnosti alebo po dosiahnutí egoistického cieľa. Povedané jednoducho, je to to, čo by sme robili s láskou a zo srdca, keby sme v prvom rade nemuseli zarábať peniaze.
Do oblasti dharmy patrí tiež spoločenské postavenie, rešpekt a úcta, ktoré si dokážeme získať svojim správaním. Dharma tiež odráža charakter a morálnu dispozíciu, schopnosť ovládať nižšie sklony ega a podriadiť sa vyšším cieľom. Je tiež obrazom jednotlivca vo svete, spôsobom, akým ho vnímajú iní ľudia, prípadne spoločnosť ako celok. Je to tiež vplyv človeka na spoločnosť. Človek konajúci v súlade s dharmou bude mať dobrý vplyv nie len na svoje najbližšie okolie, ale zároveň aj na celý vesmír.
Moksha sa vzťahuje na ľudskú túžbu po poznaní všeobecne. Patrí sem teda aj túžba po poznaní vonkajšieho sveta, a to vo forme vedy, umenia a náboženstva. Princíp moksha zdôrazňuje predovšetkým poznanie vnútorného kozmu (sebapoznanie), ktorý nám je ľahko dostupný v ľubovoľnom okamihu, a ktorý môžeme skúmať pomocou prostriedkov, ktoré máme ľahko k dispozícii. Skúsenosť však ukazuje, že pre väčšinu ľudí je jednoduchšie a pohodlnejšie skúmať čokoľvek iného, než seba samých. Ezoterické, vnútorné poznanie je vlastne tou najväčšou cestou. Pod termínom moksha budú teda zahrnuté rôzne cesty sebapoznania, okultné vedy, astrológia, filozofia, psychológia a tvorivý prejav prostredníctvom umenia. Bude sem patriť všetko, čo človek využíva na hlbšie sebapoznanie. Konečný cieľ v tejto kategórii je definované ako stav osvietenia a oslobodenia z kolobehu zrodenia.
Z hľadiska yogy sú prvé tri ciele (káma, artha, dharma) považované za nižšie, a ideálne by mali len poskytovať základňu pre dosiahnutie konečného cieľa, ktorým je oslobodenie z kolobehu žitia – moksha. Keďže najvyšší cieľ je svojou povahou transcendentálny a skrytý, väčšina ľudí ani o ňom nevie. Ľudia prežijú celý život v zajatí nižších cieľov a existenciou najvyššieho cieľa sú konfrontovaní veľa krát v hodine smrti, kedy už je neskoro čokoľvek podniknúť.
Existujú tiež vzácne výnimky ľudí, ktorí si veľmi skoro v živote uvedomia najvyšší cieľ, nechcú stratiť čas zbytočnými okľukami a všetko úsilie venujú snahe o oslobodenie. Sú to napríklad typy mníchov a yogínov. Títo ľudia postupujú cestou odlišnou od cesty pozvoľného prirodzeného vývoja, ktorý je spôsobom väčšiny ľudstva. Pre urýchlenie osobného pokroku využívajú rôzne, vysoko špecializované techniky, ktoré im umožňujú dosiahnuť v jednej inkarnácii viac, než by dokázali za tisícročia prirodzeného vývoja.
Náuka o štyroch životných cieľoch má svoj historický pôvod v kastovom usporiadaní staroindickej spoločnosti a ako takú ju nemôžeme v dnešnej dobe aplikovať bezvýhradne. Univerzálnou hodnotou takéhoto spoločenského systému bolo, že spoločnosť bola celistvým živým organizmom, kde sa všetky časti snažili o spoločné dobro. V takomto modeli spoločnosti stačilo, aby sa každý jednotlivec poctivo snažil zvládnuť svoju špecifickú úlohu náležitú jeho postavenia. Napríklad poslaním kasty bráhmanov bolo plne sa venovať spirituálnym cieľom, a výsledky ich sádhany boli požehnaním pre celú spoločnosť. Oblasti ich snaženia bolo poznanie a snaha o transcendent – móksha.
Spoločnosť oceňovala ich úsilie tým, že im poskytovala materiálne zabezpečenie a ochranu. Ich rada mala najväčšiu váhu. Kasta brahmanov stála nad ostatnými kastami. Ich autorita bola v istom zmysle vyššia, než autorita svätej hlavy štátu.
Ani kasta bojovníkov (kshatriyov) sa nemusela starať o materiálne zabezpečenie. Ich sádhana bola ťažká a nebezpečná a v prípade potreby museli byť ochotní obetovať pre dobro celku aj vlastný život. Pólom konania bojovníka bola dharma – konanie v súlade s najvyššou ašpiráciou a potrebou. Indický bojovník sa nikdy neocitol v pozícii amerického veterána z vietnamskej vojny, ktorého síce celý národ na čele s prezidentom za zvukov fanfár a modlitieb vyprevádza do „spravodlivej“ vojny, obracajú sa k nemu však chrbtom pri jeho neslávnom návrate z prehraného ťaženia. Národ a vedenie jednoducho odmieta zodpovednosť za nepopulárnu vojnu a všetky jej psychologické dôsledky zostávajú na vojakovi, ktorý sám, bez akejkoľvek podpory je odsúdený znášať karmu celého národa. Politici sa uspokoja s označením javu pekným prívlastkom „vietnamský syndróm“ a americkí psychológovia si zapíšu do notesu, že sebevražda je u veteránov bežným spôsobom riešenia hlbokej životnej dezilúzie a frustrácie.
Doménami obchodníckej kasty (vaishyovia) a kasty robotníkov (shúdrovia) boli artha a káma, oblasť materiálnej produkcie a zmyslových zážitkov. Pokiaľ človek konal v súlade so svojím spoločenským postavením, prispieval k fungovaniu a pokroku celej spoločnosti a zároveň sa sám vyvíjal. Kastové delenie v podstate predstavovalo základnú organizáciu spoločnosti, deľbu práce a zodpovednosti, vrátane zodpovednosti za duchovný pokrok. Príslušnosť k danej kaste však mala byť skôr výrazom vnútornej vyspelosti a zodpovednosti jedinca, než záležitosťou jeho pôvodu či dedičnosti. V neskorších obdobiach sa tento model spoločnosti devalvoval, pretože jeho vnútorná náplň sa sformalizovala a namiesto snahy o vývoj podporovala v ľuďoch pasivitu. Predsa však je treba oceniť koncepciu starých Indov, podľa ktorej zdravá spolupráca spoločnosti má byť živým organizmom – jediným cieľom, v ktorom každý jedinec má svoje unikátne postavenie a poslanie, ktoré len on môže naplniť.
Kto dnes študuje medicínu, aby z úprimného srdca pomáhal iným? Mladý medik študuje, pretože ho láka vidina vyššieho príjmu alebo možnosť manipulovať s ľuďmi. Ktorý architekt má v srdci túžbu postaviť chrám, v ktorom by sa prejavovala božská prítomnosť? Ktorý politik chce úprimne a časne slúžiť svojmu ľudu?
V dnešných moderných spoločnostiach sa kladie dôraz na slobodný prejav individuality (čo je ich definitívny prínos) a plné rozvinutie tvorivej osobnosti. Keďže však chýba akákoľvek spirituálna báza spoločnosti ako celku, výsledkom je chaos, v ktorom sa uplatňuje predovšetkým pravidlo silnejšieho a bezohľadnejšieho. Základným princípom fungovania spoločnosti dnes nie je spolupráca a vzájomné zohľadňovanie, ale súťaživosť a agresivita. Väčšina ľudí pociťuje, že sú v živote odkázaní len sami na seba a nemôžu sa spoľahnúť na nikoho, okrem seba samých. Spoločnosť nepodporuje ich a oni nie sú ochotní dať spoločnosti viac, než nutné minimum. Zdanlivo by tento spoločenský model mal fungovať výborne; mal by produkovať vysoko vyspelých jedincov. V skutočnosti to však je úplne neadekvátny model, ktorý svojou podstatou predstavuje modernú formu otroctva.
V súčasnej dobe má človek len teoreticky slobodu vybrať si svoje vlastné životné ciele. Väčšina ľudí je zotročená, napriek tomu, aby si bola toho vedomá, a tak voľba životného cieľa a poslania nie je ani z ďaleka vecou slobodného výberu, skôr nasledovania trendu či nevyhnutnosťou a diktovanou snahou o prežitie.
Podľa iných názorov ľudstvo historicky práve vychádza z doby temna (Kali Yugy). Kali Yuga dobou najväčšieho temna s dôrazom na materialistický prístup. Spirituálne hodnoty nie sú uznávané, vyššia etika neprosperuje. Všetky oblasti ľudského správania, vrátane najsubtílnejších (umenie, náboženstvo, yoga, filozofia) sú predmetom kúpi a predaja. Panuje nedôvera voči všetkému, čo nie je možné vyjadriť v peniazoch alebo nie je fyzicky merateľné.
Aj v dnešnej dobe sa rodia príslušníci všetkých kást; pohybujú sa medzi nami prirodzení brahmovia a bojovníci, spoločnosť im však nedovoľuje venovať sa bezvýhradne ich životnému poslaniu a udeľujú im lekcie zo života totálne podriadeného materializmu.
Podľa indickej teórie o postupnosti kozmických vekov (yuga) a tzv. Veľkých vekov (maháyuga) sa ľudstvo momentálne nachádza v období prechodu z doby železa (Kali Yugy) do doby bronzu (Dvápara Yuga). Dvápara Yuga je vekom vzostupu a väčšieho prenikania svetla. Väčšina ľudí nie je mentálne ani fyzicky schopná prijať posolstvo nového kozmického veku a zo zotrvačnosti ďalej žije vo vedomí doby Kali. Na druhej strane sme však svedkami definitívnych zmien vo vedomí; keďže sú veľmi subtílne, registrujú ju len ľudia s vyvinutým vnímaním. Existujú určité, vedecky dosť dobre podložené názory, podľa ktorých vesmír od svojho zrodu len degeneruje a stále viac zaniká. Či je to naozaj tak, ukáže budúcnosť. Ani veda, ani náboženstvo a ani žiaden zo známych systémov nemá dosť podkladov, na základe ktorých by mohli na tieto otázky seriózne odpovedať bez obavy, že odpoveď sa zajtra zmení na opak. Pokiaľ teda otázku smrteľnosti a nesmrteľnosti vesmíru predbežne vynecháme, bude sa nám vesmír momentálne javiť ako bytosť vo vývoji.
Voľba životných cieľov a smerovanie človeka sú málokedy výrazom vnútornej ašpirácie, vo väčšine prípadov sú nanútené zvonka, historickým obdobím, spoločenskými trendami, príbuznými, dedičným zaťažením.....atď. Máloktorí majú dosť vytrvalosti a energie na dosiahnutie najvyššieho cieľa. A len vzácnym výnimkám sa darí uskutočniť všetky životné ciele, vrátane najvyššieho. Áyurvedske texty však napriek tomu tvrdia, že každý zdravý človek má nie len právo. Ale aj reálnu možnosť dosiahnuť všetkých štyroch životných cieľov v rozpätí jednej inkarnácie. Určením telesného-duševného typu pomocou metód áyurvedy si človek dokáže lepšie ozrejmiť svoje energetické možnosti a svoj celkový zdravotný stav. Chorý človek alebo človek so zníženou vitalitou bude do značnej miery obmedzený pri dosahovaní akéhokoľvek cieľa. Pri vyhodnocovaní primeranosti životných cieľov nám okrem áyurvedy bude veľmi nápomocná védska astrológia, ktorá sa špecifickejšie zaoberá otázkami karmického smerovania, životného poslania, spoločenského postavenia.....atď.